Rozprávala som sa so starším mužom vo vlaku. O bežných veciach. O počasí. O jeho psovi. O tom, že si kúpil nový drevený stolík a o tom, že si mu na staré kolená začal chutiť žuvací tabak aj keď celý život nefajčil. O tom, že ho zaujíma rámovanie obrazov. Na konci rozhovoru sa dojal a po líci mu tiekli slzy. Povedal mi. Už dlho ma nikto naozaj nepočúval. A v tom tkvie čaro rozhovoru. Nie v tom ako dobre a ako dlho rozprávate ale ako kvalitne počúvate.

Cestou domov z vlaku som rozmýšľala. O tom, aké to bolo pekné a smutné zároveň. A o tom, koľko žalostne skutočných rozhovorov máme.

Až príliš sa zaoberáme samy sebou. Väčšinou v rozhovore už rozmýšľame nad tým, čo tomu druhému na to povieme, nechceme ho skutočne vypočuť. Počúvame povrchne a už počas počúvania rozmýšľame nad svojou odpoveďou. Nechceme totiž vyzerať hlúpo, chceme k tomu tiež niečo dodať. Pretekáme sa v tom kto sa má horšie, lepšie, ťažšie či ľahšie. V súvislosti od rozhovoru. Ale niekedy sa nám to podarí. Myseľ prestane šrotovať, my sa dostaneme do situácie kedy konečne nechcem tomu druhému nič dokázať, nechceme sa brániť, hájiť alebo niečo vysvetľovať , otvoríme sa potenciálu okamihu, myšlienky sa stíšia a my zrazu počúvame. Ale tak naozaj. A ten druhý to vycíti. Až tak, že sa rozplače. A to je pekné a smutné zároveň.

V ten deň keď prišiel manžel z práce a a začal mi rozprávať svoje zážitky z dňa počúvala som ho. Tak naozaj. Neprerušovala som ho a netešila som sa na to, ako sa konečne k slovu dostanem ja. Proste som počúvala. Večer pred spaním mi povedal. Dnes si bola pri večeri nejaká iná. Cítil som sa ako na jednom z našich prvých rande.

Tak teraz úprimne. Kedy ste mali naposledy pocit, že vás niekto naozaj počúva? Kedy ste naozaj niekoho počúvali vy?

Skúste to. Je to lepšie ako tá najdrahšia terapia.